Marcello Mariano Foschi a Blanka Gallasová sú dôchodcovia plní elánu a entuziazmu. Po rokoch života v Taliansku sa rozhodli presťahovať na Slovensko. Zhovárali sme sa o rozdieloch, ale aj podobnostiach krajín, o živote a aj o tom, ako by sme si mali užívať každú chvíľu a nenáhliť sa. 

Ako ste sa dostali na Slovensko? Aký sa za tým skrýva príbeh?

Marcello: Keď sme sa vzali, rozhodli sme sa, že na dôchodok sa presťahujeme na Slovensko, pretože manželka tu má rodinu. Hoci sme mali pred sťahovaním obavy – najmä z nového prostredia a zdravotnej starostlivosti – dnes, po dvoch rokoch, sme spokojní. Páči sa nám tu, Trnava je úžasná a veľmi čistá. S lekármi nemáme žiadne problémy, nič nám nechýba.

Ako ste sa spoznali? Cítim za tým romantický príbeh.

Marcello: Spoznali sme sa na Slovensku, keď som bol s kamarátom na týždňovej dovolenke. Stretnutie prišlo v posledný deň pobytu. Potom sme spolu žili 17 rokov v Taliansku a pred dvoma rokmi sme sa presťahovali sem. Predali sme náš taliansky domček kúsok od mora a usadili sa v Trnave. Zaujímavé je, že aklimatizácia bola náročnejšia pre manželku než pre mňa, aj keď je Slovenka.

V čom je iný život na Slovensku a v Taliansku?

Obaja: Slováci sú podľa nás stále v zhone, neustále niečo riešia. Taliani majú filozofiu „piano“ – pokojne, bez náhlenia. Na Slovensku je porekadlo: „Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra.“ V Taliansku je to skôr: „Aj zajtra je deň.“ Možno práve preto sa dožívajú vyššieho veku, lebo sa zbytočne nestresujú. Veríme, že by ľuďom prospelo, keby trochu spomalili a zamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Nie sú to peniaze ani neustály zhon. Ak sa stále naháňate, môžete premeškať dôležité chvíle s rodinou a deťmi, ktoré vám raz vyrastú a zrazu ich sotva spoznáte.

Čo bol pre vás najväčší kultúrny šok?

Marcello: Od roku 2005 sme často cestovali na Slovensko kvôli rodine, takže veľký kultúrny šok sme nezažili. Možno aj preto, že som prežil prvých 13 rokov života vo Švajčiarsku a neskôr v Taliansku, takže skúsenosť s rôznymi kultúrami bola samozrejmosť. Navyše, keď žijete ako dôchodcovia a nemusíte pracovať, vnímate život inak – tie šoky už akosi neprichádzajú.

Akí sú Slováci k cudzincom? V čom by sme sa mali polepšiť?

Blanka: Pochádzam z Oravy. Keď som sa po rokoch v zahraničí vrátila, ľudia ku mne boli spočiatku odmeraní. V Trnave sme však takýto problém nezažili. Stretli sme tu úžasných ľudí a na úradoch nám vždy ochotne pomohli, čo sa v Taliansku nie vždy stáva. Mohli by sme sa však polepšiť v kvalite kávy (smiech) a predĺžiť otváracie hodiny barov a reštaurácií. Sme totiž barové typy – radi si zájdeme na kávu alebo prosecco. To ale samozrejme nie je priorita. Mrzí ma však, že tu vídame málo dôchodcov, ktorí by si len tak vyšli posedieť von. Po rokoch práce a starostlivosti o rodinu by si mali viac užívať život. To finále by mohlo byť krajšie.

Čo zo Slovenska by ste naopak vzali do Talianska?

Obaja: Jednoznačne úroveň jednania na úradoch a u lekárov – ústretovosť a ochotu pomôcť. Každá krajina má však svoje plusy a mínusy, ktoré napríklad turista v novej krajine nevidí. Ako sa hovorí na Orave: Každý chlieb má dve kôrky – jednu hore a jednu dole.

Prečo ste sa rozhodli pre Arboriu a ako sa vám tu býva?

Obaja: Rok pred sťahovaním sme boli v Trnave na pracovnej dovolenke a hľadali si bývanie. Hoci sme spočiatku nič nenašli, rozhodli sme sa zostať v Trnave kvôli synovi a vnučke. Nakoniec sme si našli nájom v Arborii, ktorá nás očarila. Byty sú tiché, poskytujú dostatok súkromia a sú veľmi dobre postavené. Po roku sme si tu kúpili vlastný byt a sme veľmi spokojní.

Povedali by ste, že je Arboria vhodná aj pre seniorov?

Obaja: Aj keď je Arboria profilovaná ako bývanie pre mladých, veľmi nám to vyhovuje. Aj v Taliansku sme mali mladších priateľov. Sme radi medzi mladými, necítime sa byť starí. Máme tu skvelých susedov, vrátane malých detí, a je príjemné tráviť čas na ihrisku s vnučkou či rozprávať sa s mamičkami. Nestretli sme sa tu so závisťou ani s nepríjemnosťami, len s priateľskými ľuďmi.

V Arborii sme sa nestretli so závisťou ani s nepríjemnosťami, len s priateľskými ľuďmi.

Po rokoch práce a starostlivosti o rodinu by si mali seniori viac užívať život.