Michal Tomič je profesionálny futbalista Spartaku Trnava, náš sused a čerstvý otecko. Zhovárali sme sa o športe, trnavských fanúšikoch, ale aj o tom, ako sa dá balansovať medzi rodinou a výkonom na ihrisku.

Mnoho detí túži byť v dospelosti futbalistom a vám sa to podarilo. Bola to ťažká cesta?

Nebola ľahká, ale od začiatku ju držala nad vodou radosť z hry a trpezlivá podpora rodičov, aj keď sme si občas vymenili názory. Je to dobrodružná, miestami kľukatá cesta, no ak človeka napĺňa a baví, dá mu to najviac, čo môže šport priniesť.

Bol v kariére moment, keď ste si povedali „dal som to“?

Silný zlom prišiel pri prvej pozvánke do seniorskej reprezentácie počas pôsobenia v Prahe.  Musel som na chvíľu zastaviť auto, rozdýchať emócie a prvýkrát to boli slzy čistej radosti. Zároveň dúfam, že ďalšie kapitoly ešte len prídu, takže tento pocit je skôr štart než cieľ.

Ako sa vám žije v Trnave po prestupe a čo vám urobilo najväčšiu radosť mimo ihriska?

Veľmi pomohlo, že sme okamžite mali byt v Arborii a nebolo treba riešiť hotely, čo vie byť pri presunoch veľmi náročné. Najväčšia aktuálna radosť je syn, „malý Trnavák“, a pokojná štvrť s pekným vnútroblokom, hoci vietor je tu občas výraznejší.

Bude syn futbalista, keď vyrastie?

Môže byť, čím chce, ale loptu a bránku určite dostane, a potom už nech sa rozhodne sám (smiech).

Ktoré veci vás prekvapili v kabíne?

Prekvapila ma intenzita a náročnosť trnavského fanúšika, ktorá nás ženie k lepším výkonom a robí domáce prostredie bezkonkurenčné. V kabíne som rýchlo zapadol, poznal som viacerých chalanov a adaptácia pokračuje, aby som mohol čo najviac pomôcť na ihrisku.

Ako vyzerá váš bežný pracovný/tréningový deň, ste na ihrisku od rána do večera?

Budíček je okolo siedmej, príchod na štadión okolo deviatej, tréning o desiatej na približne dve hodiny, po ktorom nasleduje regenerácia, video a taktika . Podľa programu sú niekedy aj dvojfázové dni a v období európskych zápasov sme šli v rytme štvrtok–nedeľa, takže tempo bolo dlhé týždne vysoké.

Máte osobný rituál pred výkopom, bez ktorého to nejde?

Snažím sa nespoliehať na množstvo rituálov, aby neodvádzali pozornosť od výkonu, ale vždy si najprv pripravím a uviažem ľavú kopačku a až potom pravú.

V minulom roku ste hrali v Nórsku v najvyššej lige. Aký je váš najkrajší zážitok z tejto krajiny a čo z Nórska Vám ostalo v dennom režime?

Život za polárnym kruhom bol iný svet. V decembri je tam zhruba len hodina denného svetla, čo človeku preusporiada deň aj energiu. Zostal mi silný vzťah k prírode, rekreačné rybárčenie a spomienka na polárnu žiaru, pričom vďaka angličtine nebol problém s dohovorením sa.

Ako naživo vnímate podporu fanúšikov Spartaka a čo to spraví s náladou v tíme?

Podpora je náročná, ale motivujúca, a keď zápas nevyjde, mrzí to dvojnásobne, lebo na trávnik ideme pre nich. Páči sa mi prirovnanie jedného trénera futbalu k divadlu – divák čaká výkon. Trnavskí ultras držia hlasivky počas celého zápasu doma aj vonku, čo si veľmi vážime.

Máte nejaký najsilnejší zážitok s fanúšikom, na ktorý sa ťažko zabúda?

Po jednom európskom zápase si fanúšik prišiel po dres až do Bruselu a jeho odhodlanie ma úprimne dojalo. Keď vidíte takúto podporu v cudzej krajine, uvedomíte si, aký dosah môže mať futbalový moment na ľudí za hranicami.

Na ktorú spomienku z reprezentácie si najradšej spomeniete?

Prvá nominácia bola silná emócia, no výnimočný bol aj zápas s Portugalskom, kde som si podal ruku s mojim detským idolom Cristianom Ronaldom. Ako dieťa som mu písal správy ako veľký fanúšik a o to viac si vážim, že sme sa stretli na jednej hracej ploche.

Aké máte jednovetové želanie pre túto sezónu v Trnave, ktoré by potešilo hráčov aj fanúšikov?

Vrátiť do Trnavy titul a pri tom hrať futbal, ktorý ľudí baví. Aby to bolo bez veľkých rečí, ale s tým, aby sme sa držali hore a robili radosť každý týždeň.

Aký malý osobný cieľ by ste chceli splniť do roka?

Futbalovo chcem pravidelne hrávať, ísť cez prácu a konzistentnosť výkonov na úroveň, s ktorou budem spokojný. V osobnom živote chcem byť oporou manželke aj synovi a byť pripravený pomôcť vždy, keď to budú najviac potrebovať.

Prečo ste sa rozhodli bývať v Arborii a ako sa vám tu býva?

Byt je svetlý a príjemný, vnútrobloky sú plné zelene a ihrísk, takže cez leto je klíma prívetivejšia než pri betóne a dá sa vždy nájsť tieň. Páči sa mi, že je všetko nablízku od obchodu, zubára po kaviareň či rodinné centrum a že tu prirodzene vzniká komunita rodín.